Najkrajšie mestá starého kontinentu: Ktoré by ste určite mali raz navštíviť?

Paríž, Londýn, Rím, Madrid či Mníchov pozná azda každý, ale starý kontinent má aj iné krásne mestá s neopakovateľnou atmosférou...

Prinášame vám niekoľko z nich.

Porto                                                    

Druhé najväčšie mesto Portugalska, ktoré sa preslávilo najmä silným portským vínom. Porto nie je také okázalé ako Lisabon, ale rozhodne mu nechýba pôvab. Leží na rieke Duoro, ktorej brehy spájajú most Maria Pia pripomínajúci Eiffelovu vežu naruby a železný most Dom Luís. Malebná nábrežná štvrť v historickom centre Ribeira je zapísaná v Zozname kultúrneho dedičstva UNESCO a je radosť ju spoznávať pešo. Vlakmi sa môžete prepraviť k nádherným plážam, napríklad v Matosinhos či v Espinho, ktoré je pre obrovské vlny v mori rajom surfistov. Nádherná je aj pláž Lavadores neďaleko mesta. Z atrakcií spomeňme Kostol svätého Františka, v ktorom sa leskne zlato a drahokamy z bývalých kolónií, z Kostola dos Clérigos je zas najkrajšia vyhliadka na celé Porto. Ak ste na obchody, očarí vás nákupná ulica Santa Catarina.

Medzi najzáhadnejšie slovenské vrchy patrí bájne Sitno. Ak sa naň vyberiete počas skorej jari, otvoria sa vám výhľady, aké inokedy nezažijete.

Najvyšší vrchol Štiavnických vrchov leží asi desať kilometrov južne od Banskej Štiavnice, medzi jazerom Počúvadlo na jednej a kaštieľom vo Svätom Antone na druhej strane. Tisícmetrovej homoli, ktorá je vyhasnutou sopkou, pridáva na atraktívnosti nielen solídna výška a takmer dokonalý kruhový výhľad, ale aj množstvo legiend. Sitno je podľa mýtov bránou do pekla aj miestom, kde sa skrývajú zakliati rytieri.

Výstup začíname pri krajinársky príťažlivom jazere Počúvadlo, ktoré postavili na banské účely. Má neuveriteľných dvestoštyridsať rokov a päť hrádzí. Raritou pri ňom je rozsiahly systém zberných jarkov, ktoré štyri roky hĺbilo tristo mužov a, napriek odporu viedenskej vrchnosti, aj štyristo žien. V súčasnosti slúži tajch na rekreačné účely, na začiatku apríla sme na jeho brehu stretávali najmä zaľúbené páry a rodiny s deťmi. Otvorené tu boli už aj prvé bufety a penzióny. A hoci do začiatku sezóny bolo ďaleko, okolie Počúvadla žiarilo čistotou.

Najstarším chodníkom

Po úzkom chodníku, ktorý spočiatku križujú zurčiace potôčky, kráčame od jazera k Sitnu. Prvé stovky metrov úbočím Petrovho vrchu nie sú príliš vábne. Pod našimi nohami sa strieda blato, tráva i kamene. Cestičku, ktorá čoraz viac naberá na strmosti, si preto krátime objavovaním krás starých stromov, pahýľov a studničiek. Neprejde ani štyridsaťpäť minút a sme na Tatárskej lúke. Na mieste, ktoré osídlili naši slovanskí predkovia a podľa názvu zrejme aj osadníci z ďalekej Ázie, vykúkajú z trávy prvé kvety a liečivé bylinky. Práve tu sa začína náučný chodník, ktorý nás dovedie až na vrchol.

Po zvyškoch posledného snehu sa cez zmiešaný les asi za desať minút chôdze dostaneme k dreveným schodom. Je ich takmer tristo, a hoci niektoré už nahlodal zub času, táto časť vychádzky na Sitno patrí k najkrajším. Najstarší turistický chodník na Slovensku sa vlní pomedzi andezitové útesy a dovedie nás až k vrcholovým bralám. Hlboko pod nami je Tatárska lúka, v diaľke za ňou veniec Štiavnických vrchov, Hodrušskej hornatiny a pohoria Vtáčnik. O ďalších päť minút sme odtiaľto na vrcholovej plošine.

K Sitnianskemu hradu

Kedysi bolo Sitno obetisko, pohrebisko a útočisko pred nepriateľmi, ale slúžilo aj ako výstražný signalizačný bod. V devätnástom storočí na ňom vytýčili prvé pešie trasy na Slovensku. Oblasť predbehla iné regióny a stala sa kolískou európskej turistiky v stredných polohách. Dnes tu stojí – žiaľ, otvorená iba v letnej sezóne – historická turistická rozhľadňa s múzeom. A, ako výkričníky, ktoré charakterizujú súčasnosť, ruiny turistickej chaty a televízny vysielač! No napriek tomu, že počasie spočiatku neveštilo nič dobré a po celý deň fúkal prudký severák, na chodníku okolo Sitna stretávame desiatky turistov. Väčšina z nich zišla zo širokej náhornej plošiny k ďalšiemu magickému miestu, Sitnianskemu hradu. My sa k nemu dostaneme po pätnástich minútach chôdze po asfaltke.

Pevnosť, ktorá je dnes v ruinách, obýval lúpežný rytier Melichar Balaša. V šestnástom storočí sa hrad stal súčasťou protitureckej línie, o storočie neskôr pripadol grófom Coburgovcom a strážil prístupové cesty k bohatým banským mestám. Dodnes je z neho nádherný výhľad práve na ich kaštieľ vo Svätom Antone.

Z pekla do neba

Náš výlet sa pri Sitnianskom hrade preniesol do druhej polovice. Prejdeme cez stále viditeľný obranný val slovanského hradiska, minieme pramene pri Vlčej jame a po pätnástich minútach chôdze popod andezitové veže sme opäť na Tatárskej lúke. Odtiaľto sa dostaneme k Počúvadlianskemu jazeru. Náš výlet trval dokopy asi päť hodín, a hoci išlo o vychádzku, ktorú zvládnu aj malé deti, studený vietor nám poriadne vyštípal líca. Preto sa rozhodneme zakončiť výlet v Štiavnických vrchoch pri káve v Banskej Štiavnici. Odporučia nám rodný dom Magdy Vášáryovej, kde je dnes chýrna cukráreň, a potom zvažujeme oddych v termálnej vode.

Foto: Ján Dzúr, Archív

Na výber máme Vyhne, Sklené Teplice i Sliač, ktorý si napokon vyberáme. Voda v ňom nielen zohrieva, ale aj lieči unavené nohy. Myslite na to však ešte pred túrou: do bazénu a wellness spa sa cez víkend musíte vopred objednať. Ak ste ešte nedávno stúpali do kopca, ktorý volali aj bránou do pekla, tu sa budete cítiť ako v raji...